IMG_20151016_205006

Zo stretnutia plného spomienok

Jeden známy citát znie: „Najkrajšie momenty v živote nezachytíš na fotografiách. Tie najkrajšie zachytíš iba svojím srdiečkom.“ Na takéto srdečné momenty zo života známeho folklóristu Milana Kandráča, pri príležitosti jeho nedožitej 65-tky, si prišli zaspomínať v jeho rodisku – Krásnej Lúke. 16. októbra podvečer sa v miestnej niekdajšej škole zišli rodina, priatelia i známi, aby prostredníctvom osobných spomienok i nádherných ľudových piesní prežili príjemné chvíle. Jedna z organizátoriek tohto spomínania, neter Milana Kandráča, Janka nám prezradila: „Milan veľmi rád citoval okrem iných aj Františka Halasa, ktorý raz napísal – Nedajme ľudovej piesni zahynúť,  ale dajme sa dohromady a všade, kde to len pôjde, pomáhajme jej zo zabudnutia k bývalej sláve. To by sa dalo nazvať aj náplňou celého večera. Stretnúť sa pri ľudovej muzike a zároveň pospomínať na človeka, ktorý tieto Halasove slová naplnil. Milan by sa z toho veľmi tešil.“ Tento vzácny človek celý život zasvätil zápasu o ľudovú pieseň i samotný folklór. Veľa času i síl venoval tiež rusínskej ľudovej kultúre, za čo bol ocenený aj na európskej úrovni. Svoje poslanie zaznamenávať a zachraňovať kultúrne dedičstvo vnímal ako nevyhnutnosť.

 

Myšlienka vytvoriť spomienkový večer sa podľa slov Janky Kandráčovej zrodila v hlave Ing. Jána Štiebera a ostatných Milanových priateľov z mladosti. V spolupráci s Občianskym združením ŠENVIŽ, v ktorom istý čas pracoval aj Milan Kandráč, sa potom pristúpilo ku konkrétnej podobe tohto podujatia. „Atmosféra na stretnutí bola výborná. Chlapi z Krásnej Lúky nacvičili niekoľko obľúbených Milanových piesní. V sprievode huslí jeho syna Ondreja Kandráča a akordeónu Patrika Baču ich aj zaspievali. Pridali sa k nim aj ostatní prítomní. Na stretnutí vystúpili so spomienkami okrem manželky Moniky a syna Ondreja aj jeho celoživotní priatelia: Ing. Ján Štieber, Vendelín Smetana, Štefan Kandráč, Peter Štieber, Vladimír Jendrek … Prevažne to boli veľmi úsmevné a zábavné  spomienky. Zazneli želania, že by sme sa mohli takto stretnúť pravidelne raz ročne, “ poznamenala Janka Kandráčová k priebehu podujatia.

PA162202

Milan Kandráč bol folklóristom dušou i telom a neúnavným organizátorom mnohých zaujímavých kultúrnych podujatí a besied pripravených tiež pre rozhlas i televíziu. Jeho meno možno nájsť pod desiatkami etnografických článkov. S láskou a pokorou vykonával učiteľské povolanie, kedy sa snažil vštepovať svojim žiakom úctu ku všetkému živému. Výroky svojho obľúbeného svätca Františka z Assisi,  vypovedajúce o láske k prírode i Bohu, naspamäť  prednášal na vyučovaní. Ako zanietený včelár neustále vdychoval radosť z krásy Božej prírody. Veril, že na každú chorobu možno hľadať liek práve tam. S úctou i bázňou pristupoval k prírode ako k úžasnému výsledku Božej tvorivosti. Neskôr viedol precízne a  svedomito dedinskú kroniku, kedy sa snažil zachytiť históriu rodnej obce až po jej prvopočiatok. A mnoho iného v prospech spoločnosti sa zrodilo v jeho mysli i srdci. No v prvom rade ho možno celkom priamo označiť za človeka so srdcom na pravom mieste, so srdcom, v ktorom sídlila za akýchkoľvek okolností láska, úcta i rešpekt ku každému. Kresťanské zásady, vštepené mu počas detstva, neupadli do zabudnutia ani v časoch náboženskej neslobody. Prejavili sa práve v tom najdôležitejšom čase. Nezlomila ich ani nezmyselná ideologická presila, snažiaca sa o postupnú paralýzu náboženských prejavov. Možno aj za cenu straty zamestnania či iných obmedzení sa pričinil zo všetkých síl o to, že mnohé deti sa učili náboženstvo aj vtedy, keď vôkol nich zneli budovateľské heslá a Boha považovali mnohí za prežitok zašlej tradície. Tajne sa zúčastňoval pútí počas minulého režimu, aby tam čerpal potrebné milosti pre seba i najbližších. Práve nezlomná viera mu pomáhala prežiť aj tie neľahké chvíle, ktoré ho stretli na životnej ceste. Jeho neter Janka vystihla svoj vzťah ku strýkovi celkom jednoznačne: „Ak niekoho máte radi, je to preto, že je to on. Milana som mala veľmi rada.“ Aj Milan mal rád každého, a takto sa pripodobňoval Tomu, ktorý stvoril všetko a miluje svoje stvorenie bez podmienok.

IMG_20151016_200521

Pri príležitosti spomienkového večera sme položili niekoľko otázok synovi Ondrejovi Kandráčovi.

 

Ktorú vlastnosť na Vašom otcovi si najviac vážite a prečo?

Nuž, jednoznačne je to húževnatosť. Páčilo sa mi, ako vedel ísť za svojím cieľom, aj keď mnohí naokolo mali iný názor. Až po čase sa ukázalo, že to bolo správne rozhodnutie.

Ako si spomínate na svoje detstvo prežité aj v duchu folklórnych tradícií, ktoré sa vo Vašej rodine pestovali a stále pestujú?

Moje spomienky na detstvo sú naozaj nádherné. Otec učil v rôznych obecných školách. Vďaka tomu som mal možnosť spoznať množstvo vzácnych ľudí, ich príbehy, život a často aj piesne. Záležalo mu veľmi na tom, aby som hral na husliach a venoval sa hudbe. Pamätám sa veľmi živo na jeden moment. Keď bol riaditeľom školy v Toryse na jeden zo školských večierkov priniesol – spolu so školníkom a chlapmi – veľké klavírne krídlo. Ja som spolu s mojou učiteľkou z vtedajšej ĽŠU z Lipian hral nejakú skladbu na husliach. Na husliach som sa učil hrať len druhý rok, no aj napriek tomu som sa postavil pred preplnený kulturák a s veľkou trémou som skladbu odohral. Vtedy som netušil, že toto všetko raz zúročím.

Spomínam si tiež na to, ako ma otec kedysi pravidelne nahrával na náš magnetofón. Vtedy som tomu nerozumel, no dnes už viem, že tak vo mne vycibril jazykový prejav. Povinne som musel recitovať básničky a spievať piesne. Škoda, že väčšina z týchto MG kaziet sa nezachovala. Dnes by som si ich veľmi rád vypočul. Inak, rovnako dnes nahrávam aj svoje deti. Našťastie hneď to napálim na CD, takže verím, že tieto nahrávky sa zachovajú dlhšie ako tie moje.

V obecných rozhlasoch otec často hlásil oznamy. Vďaka tomu som mal možnosť púšťať si rôzne LP platne primášov, huslistov, kapiel a folklórnych súborov. To hlásenie v rozhlase som od neho odkopíroval a neskôr som jedenásť rokov pracoval v Slovenskom rozhlase v Košiciach.

Zaiste si aj dnes radi vypočujete piesne v interpretácii Vašich rodičov, ktorá v otcovom podaní je Vám najbližšia a prečo? Alebo ich je viac? Môžete pridať aj maminu „srdcovku“.

Paradoxne ani veľmi nepočúvam ich piesne – tie mám naozaj napočúvané všetky. Skôr ma zaujímajú rôzne televízne a rozhlasové relácie, ktoré v tej dobe moji rodičia nahrali. Či už to boli Klenotnice Ondreja Demu, rôzne filmové spracovania, ale i dokumenty. Je ich naozaj dosť a vďaka tomu, že som pracoval v RTVS, mal som možnosť si ich v archíve vypočuť alebo pozrieť.

Skúšali ste hrať aj na gajdici, na ktorej hrával Váš otec? A mohli by ste nám priblížiť aspoň v skratke tento hudobný nástroj? 

Z muzikologického hľadiska ide o pastiersky, aerofonický hudobný nastroj. Minimálne z hľadiska Slovenska ide o unikát. V takejto podobe sa vyskytoval iba v oblasti Hornej Torysy. Skladá sa z troch častí – píšťaly, kravského rohu a tretím dielom je  – ľud. nazývané – piskadlo. Jeho veľkým propagátorom bol Doc. Dr. František Matúš, CSc., ktorý ho zaradil i do zoznamu slovenských ľudových hudobných nástrojov. Môj otec sa na gajdici naučil hrať od Andreja Mizeráka z obce Lúčky – Potoky. Na tomto nástroji naučil hrať aj mňa. Momentálne tento nástroj nevyužívam vo svojej kapele. Rozmýšľame však nad tým, že by sme gajdicu niekedy použili pri tvorbe nových etno – skladieb.

Vystupujete v rámci zoskupenia Kandráčovci. Zvyknete spievať aj piesne z repertoáru Vašich rodičov alebo ide viac o autorské veci?

V začiatkoch našej kapely sme hrávali aj piesne od mojich rodičov. V súčasnosti sú to zväčša piesne autorské. Ale častým hosťom na našich koncertoch je moja mama – Monika Kandráčová. Spieva svoj vlastný repertoár, časť ktorého tvoria aj piesne z rukopisov môjho otca. A na spomienkovom večeri zazneli aj skladby, ktoré mal otec rád.

Vaša mama je tiež známou interpretkou ľudových piesní, ako zareagovala na tento nápad zorganizovať spomienkové stretnutie?

Myslím si, že veľmi kladne. V kútiku duše čakala, že by sa niečo podobné mohlo zorganizovať.

V čom vidíte výrazné plus vo výchove, ktorú vám dali rodičia – zapálení folklóristi?

Asi v tom, že ma naučili komunikovať a vychádzať s ľuďmi. Keď koncertujeme kdekoľvek v Čechách, alebo na Slovensku všade sa cítim dobre. Nerobím bariéry medzi ľuďmi a vážim si každého. Asi toto je ten najväčší vklad, ktorý som od nich dostal. Samozrejme zabudnúť nemôžem ani na istú mieru muzikálnosti a hudobného sluchu, ktorú som po nich zdedil.

Zažili ste s Vaším otcom aj nejakú humornú príhodu v súvislosti s folklórom?

Samozrejme, bolo ich toľko, že by z nich mohla byť jedna poviedková kniha. Najkrajšie asi bolo to, ako som pol roka chodil na ĽŠU s veľkými husľami bez strún. Keď sa ma učiteľ spýtal, kedy mi otec kúpi struny – pohotovo som odpovedal – vtedy, keď sa naučím hrať.

Nebyť otca a etnografa Jána Lazoríka, asi by som na husliach nehral. Sám som sa bol prihlásiť na klavír. Otec ma chcel presvedčiť, aby som hral na husliach. Ako pádny argument použil už spomenutého Jána Lazoríka z Krivian. Ten mi vtedy povedal naozaj pamätnú vetu: „Andrišku, ked budzeš chodzic hrac po valaloch – jag veźmeš klavir na pľeca? Ňijak, aľe take huśľički schiciš pot pazuchu a možeš ucekac z jedneho valalu do druheho.“ A mal pravdu.

Ako si spomínate na účinkovanie s rodičmi na niektorom z festivalov alebo v relácii Spieva celá rodina?

Nuž, na festivaly mám nádherné spomienky. Jeden z prvých, ktorý som absolvoval, bol festival Rusínov – Ukrajincov vo Svidníku. Bolo to v 80 – tych rokoch minulého storočia a paradoxne som sa najviac tešil na tanky, lietadlo a delá, ktoré boli vystavené v okolí amfiteátra. Mal som vtedy asi štyri roky a prvýkrát som videl naozajstný vrtuľník, ktorý pristál tesne pred amfiteátrom a vystúpil z neho Vasiľ Biľak. Nuž aj takéto spomienky mám na festivaly. A čo sa týka relácie Spieva celá rodina? Nuž na túto reláciu sme cestovali vlakom z Prešova. Ten sa však pokazil už za Prešovom a nestíhali sme prípoj do Kysaku. Oproti nám  sedel v tej dobe začínajúci redaktor Marcel Merčiak. Vtedy som mu povedal, že v Prešove máme auto. Peši sme poňho išli, naložili kufre a vydali sme sa na cestu /spolu s rodičmi a Marcelom/ do Bratislavy.  Vodičák som mal asi pol roka, takže to bol úctyhodný výkon. Všetko však dobre dopadlo – my sme nahrali reláciu a Marcel odmoderoval  večerné športové správy.

Aj dnes sa radi vraciate do rodnej obce. Čo si myslíte, prežije folklór aj vo vzdialenejšej budúcnosti alebo ho čakajú neľahké časy?

Do svojej rodnej obce sa naozaj vraciam veľmi rád, i keď treba povedať, že z roka na rok je tých návratov menej. So svojou rodinou žijem v Košiciach a postupne tu zapúšťam korene. Krásna Lúka mi však často chýba.  No a či folklór prežije vo vzdialenejšej budúcnosti? To naozaj neviem povedať, ale aby prežil, musí sa mnoho zmeniť. Jednoducho folklór sa musí zatraktívniť a vtiahnuť obecenstvo do deja. Nemá to však byť za cenu podliezania umeleckého vkusu. Ak sa toto mladým umelcom podarí, nebojím sa o prežitie folklóru.

Vďaka za rozhovor a prajeme Vám veľa síl a tvorivosti pri zveľaďovaní ľudovej kultúry.

Otázky a úvod: Pavol Kall

Odpovede: Janka Kandráčová a Ondrej Kandráč

Foto: zo spomienkového stretnutia, Janka Kandráčová